Príbeh boja o prežitie, o ktorom ste všetci počuli, no v skutočnosti to bolo celé inak. Stalo sa to takto:
Píše sa rok 1823 a je koniec augusta. Skupina 16-tich lovcov kožušín sa nachádza na indiánskom území, na rieke Grand River v Skalistých horách. Po bitkách s kmeňmi Arikarov z opačnej strany Missouri z leta a nepochopiteľnom, nedávnom útoku Mandanov, sa mali všetci na pozore. V predvoji sa nachádzal chlap menom Hugh Glass. Jeho úlohou bolo hľadať zvieratá vhodné na kožušinu.
Je isté, že ak by vedel, čo bude nasledovať v najbližších niekoľkých chvíľach, tak nikdy v živote by ani len nepomyslel na lov a nevytrčil by päty z domu. Medvedia matka Grizlyho si bude vždy chrániť svoje mladé. Došlo k stretu a rýchlemu útoku. Keď ostatní počuli krik, ihneď sa za ním rozbehli. Po niekoľkých výstreloch ostali na zemi lovec a mŕtva medvedica. Aké presné zranenia mal, nevieme. Údajne zlomenú nohu, poškodenú pokožku na hlave a veľké množstvo tržných rán po celom tele. Po jeho ošetrení si museli skúsení veteráni priznať, že tento chlap do ďalšieho dňa neprežije. No stalo sa nemožné. Glass ráno stále dýchal. Rozhodnutie veliteľa skupiny Henryho bolo jasné. Dva dni s ním boli lovci na ceste domov. Vzhľadom na situáciu s Indiánmi však toto pomalé tempo nebolo pre nich bezpečné. Henry teda požiadal dvoch dobrovoľníkov za odmenu 80 dolárov, aby pri ňom zostali niekoľko dní, kým neumrie a potom ho s úctou pochovali. Na to sa mali vrátiť do pevnosti za ostatnými.
Jedným z dobrovoľníkov bol skúsený John Fitzgerald a druhý greenhorn, ktorého meno je dodnes opradené záhadou. Prvý historik zaoberajúci sa pioniermi amerického západu H. Chittenden uvádza meno Jamesa Bridgesa. Áno, presne toho známeho Jamesa Bridgera, slávneho stopára gen. Custera, trappera, ktorý objavil prechod cez Skalisté hory. Vtedy bol len 17 ročný chlapec na svojej prvej výprave. Či to bol naozaj on alebo nie, nevieme, keďže v roku 1825, v prvom publikovaní tohto príbehu, nie sú uvedené mená ani jedného z dvojice. Ďalším problémom je zle napísané priezvisko, aj keď sa to bežne stávalo. Nech je to ako chce, toto tajomstvo už sťažka niekto vyrieši. Obaja lovci teda zostali pri ranenom.
Po piatich dňoch jediné, čím Hugh hýbal, boli oči. John Fitzgerald presvedčil svojho mladého pomocníka o splnení ich misie. Určite zavážil aj pocit neustále hroziaceho útoku zo strany Indiánov. Zanechali preto (pre nich samých) umierajúceho. Vzali mu jeho pušku, nôž, tomahawk a ostatné veci. Mŕtvemu sú predsa na nič. A nechali ho napospas jeho osudu.
Keď si Glass uvedomil, čo sa stalo, pozbieral posledné sily a snažil sa plaziac dostať do Fort Kiowa, prekladiska kožušín a ich loveckej základne. Sila vôle a túžba po pomste ho udržali pri živote. Teraz začal jeho skutočný boj o prežitie. To, čo nechce zažiť asi nikto. Spočiatku sa len plazil. Jeho jedlom boli hmyz a ako sám neskôr vravel, aj hady. Po týždni narazil na svorku vlkov, kŕmiacich sa bizónom. Počkal do noci a vzal si zvyšky mäsa. S ním táboril pár dní a pomaly zbieral silu. Po ako-takom zotavení sa pokračoval ďalej. Došiel až k rieke Missouri, kde stretol Indiánov z kmeňa Lakota. Dali mu čln a po prúde rieky sa v polovici októbra dostal, krívajúc, do Fort Kiowi. Celá cesta mu trvala jeden a pol mesiaca. Preplazil, prešiel a preplavil sa ťažko zranený, bez akýchkoľvek prostriedkov a takmer žiadnej pomoci, 400 km.
Neskôr sa vydal do pevnosti Tiltons Post spolu s ďalšími lovcami v nádeji, že tam nájde mužov, ktorí ho zanechali polomŕtveho a bez prostriedkov. Približne deň od miesta ich cesty Hugh vystúpil z lode s tým, že chce ísť peši a so slovami: „Je to rýchlejšie a menej namáhavé.“ Či niečo tušil, alebo ozaj vedel, nevieme. No neskôr na to, ako opustil loď, skupinu mužov napadol kmeň Arikarov a všetkých do jedného zabili. Keď sa priblížil k Tiltons Post, dostal sa aj on do ohrozenia. Dvaja lovci z pevnosti ho na koňoch zachránili. Tu ale nenašiel mužov svojej pomsty, no aspoň sa dozvedel miesto ich pobytu – Fort Henry. Okamžite sa vydal na cestu. Po 38. dňoch prišiel do opustenej pevnosti. Nová Fort Henry bola postavená na rieke Little Big Horn (pri brehu tej rieky, kde v roku 1876 siedmu kavalériu pod vedením gen. Custera pobili do posledného muža Siouxovia). Na Silvestra vstúpil do novej pevnosti a Hugh si hneď odchytil greenhorna, mladíka, ktorý ho vtedy nechal umrieť. Keď mu, ale rozpovedal celý ich príbeh, Hugh sa rozhodol, že mu odpustí. Vinný bol John Fitzgerald, ktorý už bol na ceste do Fort Atkinson aj s jeho puškou. Tesne sa minuli. Vzhľadom na počasie a jeho možnosti ostáva Hugh v pevnosti. O dva mesiace sa naskytla príležitosť dostať tohto chlapa. Bolo treba doručiť odkaz do Fort Atkinson a samozrejme, Hugh sa okamžite prihlásil s ďalšími štyrmi mužmi. Po ceste pri preplavovaní rieky boli oklamaní Indiánmi a dostali sa do bezútešnej situácie. Zostával im iba útek. Dvaja muži boli zabití. Ďalší, Dutton, zachránil všetko, čo mali odložené na brehu. Keď sa zišiel s preživším Marshom, v domnienke, že Hugha tiež zabili, obaja pokračovali do pevnosti. Glass opäť zostal sám a bez prostriedkov, stovky kilometrov od civilizácie. Po svojich sa teda vrátil až do Fort Kiowa. V júni odišiel späť do Fort Atkinson za Fitzgeraldom. Tento krát ho dostihol. Po príchode sa hneď stretol s kapitánom miestnej vojenskej posádky. Vyrozprával mu celý svoj príbeh a očakával zadosťučinenie. John Fitzgerald sa ale nechal najať do armády, čím sa stal oficiálne majetkom Spojených štátov. Týmto si zachránil svoju kožu pred pomstou a možno aj smrťou. Kapitán vrátil Hughovi jeho pušku a podľa jedného jeho priateľa, ktorého meno tiež nepoznáme, no ako prvý začal šíriť svedectvo o tomto neuveriteľnom príbehu, dostal aj 300 dolárov ako odškodné.
Život, ktorý potom viedol, bol častokrát obdobne dramatický, ako jeho príbeh po stretnutí s medvedicou. Naďalej bol lovcom kožušín. Pri jednej výprave sa dostali do potýčky s Indiánmi, kde boli zabití aj lovci. Hugh bol zasiahnutý šípom do chrbta. Ten mu vytiahol jeho priateľ žiletkou, až keď sa dostali do mestečka Taos, ktoré bolo od nich vtedy vzdialené 1200 km.
Píše sa rok 1833 a bola jar. Pri Fort Cass sa vybrali traja muži na lov. Medzi nimi bol aj Hugh. Keď prechádzali po zamrznutej rieke, prepadla ich početná skupina Arikarov. Bitka skončila rýchlo, muži boli zabití, oskalpovaní a okradnutí. Desať rokov po stretnutí s medvedicou, Hugh Glass umiera rukou Indiánov. Tak ako žil, aj skonal. Ako lovec kožušín v boji s indiánskymi kmeňmi. Ostáva už len posledná zmienka a to od A. Beckwourtha, ktorý videl jeho telo a bol pri pohrebe. Všetkých troch mužov pochovali Indiáni z kmeňa Vrany. Musel to byť veľmi emocionálny vzťah medzi týmito Indiánmi a skupinkou lovcov, keď práve oni poslali na poslednú cestu belochov s plnou úctou.
Je ťažko niečo dodať k životnému príbehu tohto muža a jeho schopnosti prežiť v americkej divočine prvej tretiny 19. storočia. Trappera, človeka, ktorý zažil množstvo bojov s Indiánmi. Bol postrelený šípom, takmer smrteľne zranený medveďom a zanechaný napospas osudu. Ťažko zranený, bez pomoci a akýchkoľvek prostriedkov sa dokázal dostať do civilizácie a prejsť stovky kilometrov. Jeho znalosti z prežitia v prírode museli byť obrovské. Jeho psychika neuveriteľne odolná. Ak si vziať príklad od nejakého človeka, ako prežiť v divočine, tak určite od Hugha Glassa.
Posledné, čo musím povedať, je to, že film Revenant je len znôška výmyslov, klamstiev, častokrát nelogických hlúpostí. Ak toto malo byť vzdanie holdu tomuto mužovi, vyrozprávanie jeho neuveriteľného príbehu v obrazoch, tak to teda nebolo a skôr naopak, chvíľami sú scény ponižujúce. Sklamanie bolo o to väčšie, keď najprv poznáte jeho životný príbeh a potom sa pozriete na paškvil, kde je úplne pretvorená a zosmiešnená skutočná pravda. Snímka ma veľmi sklamala a pritom jeho životný príbeh je dostatočne plný nebezpečenstva, akcie a vôle žiť. Jednoducho všetkého, čo sa od filmu očakáva.
Doslov :
Napísanie tohto článku trvalo viac ako šesť hodín, keďže autor si musel pozrieť holywúdsky film. Pri tomto u neho došlo k niekoľkonásobnému kolapsu. Samotné pozeranie filmu bolo prerušované viackrát návštevou rýchlej záchrannej služby. Autor sa vydania článku nedožil.
Zdroj: http://hughglass.org