Les nám dokáže poskytnúť naozaj všetko potrebné a aj niečo navyše. Pred samotným vyrezávaním napríklad lyžice, je dobrou pomôckou si najprv nakresliť jej tvar. Je to jednoduchšie, ako ísť na prvý krát „okometricky“, odhadom. Samozrejme, keď vyrobíme piatu, tak nákres už potrebovať nebudete. Potom to pôjde samé. My sme ale začiatočníci. Na to, aby sme mohli niečo kresliť, potrebujeme ceruzku. Ukážem vám teraz návod, ako ju ľahko vyrobiť.
V jednoduchosti je krása a naši predkovia poznali pyrolýzu (rozklad materiálu bez prístupu kyslíka pomocou tepla) už dávno. Spočiatku to bolo niečo medzi destiláciou (ochladzovanie pár na tekutinu) a skutočnou pyrolízou. Pokusmi zistili, že takto dokážu získať užitočné veci. Vylepšili technológie a začali vyrábať drevené uhlie, decht z ihličnanov a briez, alebo charcloth, zuhoľnatenú látku, ktorá zachytí iskru. No a takisto aj ceruzku. Tieto sa robili hlavne z vŕbových konárikov.
Na výrobu potrebujete uzatvárateľnú krabičku. Samozrejme plechovú. Spravte do nej malú dierku. Je to kvôli tlaku. Pary, ktoré vznikajú ako prvé, sa musia dostať von. Vložíte do nej konáriky. Odporúčam suché a bez kôry. Nie je nutné odrezávať ich priamo zo stromu. Dajte krabičku do ohňa, resp. pahreby. Počkajte približne pol hodinku a máte hotovo. Niekto po vytiahnutí ešte drievkom uzatvára tú dierku, kým krabička nevychladne. Je to zbytočné. Buď to máte hotové, alebo nie. Z mojich skúseností je pol hodinka postačujúca.
Tu by niekto skončil s výrobou. Tuha je hotová a dá sa s ňou pekne písať a kresliť, ale trochu špiní ruky a je veľmi krehká. Tak som dostal nápad. Drevený obal. Napadla vám baza? Aj mne. Vzal som si malé suché konáriky, ošúpal ich od kôry a po dĺžke rozrezal na polovicu. Niekedy to ide ťažko. Nechce sa im vždy pravidelne rozdeliť. Netreba zúfať. Ak sa vám nedarí rozštiepiť ho rovnomerne, z dvoch sa dá spraviť jeden. Tak teda mám dve polovice. Zarovnám ich, aby do seba zapadli. Vybrať z nich dužinu je ľahké a na rad prichádza naša „zuhoľnatená“ tuha. Do krabičky som si dal viac konárikov rôznej hrúbky a tak si vyberám ten správny. Na spojenie som použil špagát zo žihľavy. Našiel som už celkom vysokú, aj keď je ešte len máj. Ošúpal stonku, z ktorej mi ostali vlákna a z nich klasicky zaplietol špagát. Ním som potom zviazal všetko dokopy. Dal som tomu vôľu a nestiahol to úplne na pevno. Tuha sa rýchlo míňa a takto sa dá vždy povytiahnuť. Keď s ňou píšem, tak ju stlačím prstami. Drží pokope bez toho, aby sa čokoľvek hýbalo. Pekné na ceruzke je, že každá súčiastka sa dá vymeniť. A to je celé.
