V prvom článku som popísal, ako si vyrobiť ceruzku pomocou pyrolízy. Vložíte zuhoľnatený konárik medzi dve polovice bazy a zviažete dokopy. Píše parádne, ale predsa len má dve chybičky krásy. Prvá je jej krehkosť. Ak si nedáte pozor, tuha sa veľmi rýchlo zlomí a druhá je, že špiní. Uhlík sa v tejto forme prenesie na všetko, čo sa ho dotkne a hlavne na prsty. V tomto článku vám preto popíšem, ako som vyrobil ceruzku bez týchto vád.
Základom sú zase bazový konárik a zhorené drevo. Tentokrát nie je ani nutná pyrolýza. Postačia len uhlíky z ohňa. Je tu ešte jedna ingrediencia, bez ktorej by to nešlo. Parafín. Áno ja viem, je to ropný produkt a v lese sa prirodzene nenachádza. Čo tu potom robí tento návod? Totižto ja som ten parafín zohnal zo starých čajových sviečok a zvyšku stečeného vosku po sviečkach v búdach pre pocestných. Bohužiaľ, ani tu ľudia vždy neudržiavajú poriadok. Vlastne, v tomto prípade chvalabohu. Nie je nutné vždy všetko staré vyhodiť, možno sa niektoré veci ešte dajú použiť. Posledné čo potrebujete, je plechovka. V nej som parafín roztopil (dajte si pozor, aby sa vám nezapálil, zbytočná strata). Plechovku som potom postavil bokom od ohňa a povyberal uhlíky z ohňa. Tie som postupne dával do parafínu a hneď začal drviť. Je to rýchlejšie a čistejšie, ako keď si dopredu pripravujete prášok. Musím vás ale teraz upozorniť. Ono tie uhlíky nechcú len tak rýchlo vychladnúť, a preto ich môžete použiť aj trochu žeravé. Parafín sa z nich nezapáli, ale zmes začne prudko dymiť. Nemusíte sa toho báť, hneď ako ich začnete drviť, dym zmizne. Aj tak si dajte pozor a hlavne na teplotu plechovice. Pomer som robil odhadom. Proste som skončil, keď sa z tohto stala kaša. Táto zmes vám už ruky špiniť nebude.
Posledná časť procesu je napchať gebuzinu do konárika z bazy. Robil som to dvomi spôsobmi. Vystrúhal som tenké drievko. Také, aby čo najtesnejšie zapasovalo do otvoru. Pri zatláčaní zmesi som dával pozor, aby sa nezlomilo. Preto čerstvo odrezané je lepšie. V podstate postupne, jemnými nárazmi som našu gebuzinku dostal do otvoru v baze. Ku koncu to už takto ľahko nešlo. Orezal som hrubší konár na plochu a ňou dokončil vtláčanie. Snažte sa, aby ste mali zmes stále roztopenú. Nechajte ju zaschnúť až v baze. Nakoniec som orezal hrot a ceruzka 2 je hotová. Nedá sa síce porovnávať tou z obchodu, ale píše veľmi dobre. Nešpiní ruky a nemusíte sa báť zlomenia tuhy. A na záver trošku histórie.
Už starí Egypťania poznali atrament. Jedným z prvých predchodcov ceruzky bola olovená tyčka, ktorú na konci zastrúhali do špičky. Rimania používali aj cín. V stredoveku tí bohatší dokonca strieborný drôt. Prvé skutočné ceruzky sa datujú na 14. stor. Vtedy sa začala používať čierna bridlica. O dve storočia neskôr vo Francúzku niekto spojil hlinu a sadze a toto vložil do drievka. V roku 1794 N. J. Conte túto zmes spiekol pri vysokej teplote a vznikla prvá moderná ceruzka.