Na internete som videl originálne indiánske šípy. Ich prevedenie a farebná rozmanitosť ma okamžite zaujali. Veľa z nich bolo pomaľovaných rôznymi farbami z hlinky. Keď Indián našiel takýto šíp, dokázal rozpoznať jeho majiteľa a z ktorého je kmeňa. Dokonca tvary hrotov boli pre tú ktorú oblasť charakteristické. Určite záležalo aj na materiáloch, ktoré mali po ruke. Najčastejšie to bol pazúrik a kosti.
Dnes tradiční umelci, hlavne s kmeňa Navajo (čítaj navaho) vyrábajú šípy ako ozdobné predmety. Dajú sa kúpiť a sú v rôznych prevedeniach. Vyrábajú ich buď tradičným spôsobom, alebo si pomáhajú modernými materiálmi. Ja som sa rozhodol, že spravím dvom ľuďom radosť. Jeden podobný z internetu vyrobím a potom ho darujem.
Je koniec augusta a konečne prší. Ideálny čas ísť do hory a tam majstrovať. Kedysi dávno som počul od priateľa hlášku: „Čím hůře, tím lépe.“ Aj keď sa to zdá smiešne, niečo na tom je. Ak sa vystavíte dobrovoľne súženiam, nielenže si posilníte psychiku, ale získate aj drahocenné skúsenosti. Tie sa vám môžu zísť pri krízových situáciách. Ak sa vám následne nejaká stane, budete pripravení a zvládnete ju bez problémov. Keď sa pustíte do takéhoto tréningu, majte zadné vrátka otvorené. Aj keď pôjdete len do hôr počas letného dažďa. Vždy buďte pripravení dostať sa do bezpečia a pohodlia. V batohu majte všetko potrebné a nikdy neriskujte.
Tak teda rozhodnutie padlo a išiel som. Po ceste som si odrezal lieskový konár, odtrhol jednu metrovú žihľavu a nazbieral trochu živice. Je zaujímavé, ako tečie z borovice lesnej a ako z čiernej. Z lesnej sa vytvárajú pekné hrudky a pomerne dobre sa zbiera. Aj borovica čierna vytvára hrudky, ale iba pri hlbších ranách. Poväčšine steká po kôre a niekedy vytvára malé potôčiky. Nedá sa poriadne od trhnúť a dosť často je pod vrchnou, vyschnutou vrstvou tekutá. Pravdepodobne je to spôsobené tým, že je redšia a má trochu iné zloženie (možno len percentuálne).
Po ceste dážď pomaly utíchal. Keď som došiel na vytýčené miesto k jednej poľovníckej chatke, úplne prestal. Utáboril som sa a pustil do výroby. Najprv som skrátil liesku na požadovanú dĺžku. Malým nožom na Viktorinoxe som opatrne spravil rez po celej dĺžke. Kôru som postupne odlupoval do strán. Na čerstvo odrezanom konári to išlo ľahko. Pílkou som spravil zárezy na oboch koncoch pre hrot a tetivu.
Prišiel čas na výrobu lepidla zo živice. Pri chatke je staré ohnisko. Založil som oheň okolo plochého kameňa a na neho položil živicu. Predo mnou niekto opekal, a tak tu zostala kopa uhlíkov. Zopár menších som rozdrvil pomocou hrubšieho drievka na druhom kameni. Živica sa začne topiť okamžite, akonáhle sa dostane k teplu. Uhoľný prach som do nej postupne sypal a zamiešal. Vznikla z toho hustá čierna kaša, ktorú som priebežne nanášal na malý konárik a lepidlo bolo hotové.
Nastala posledná fáza. Lepom som opatrne ogebril zárez na lieske a rýchlo osadil hrot šípu. Mimochodom, ten som si kúpil. Popravde neviem dobre štiepať pazúrik a netrúfal som vyrobiť tak malú, ostrú vec. Možno to niekedy vyskúšam, prípadne vyrobiť čepeľ na nôž. Lepidlo zaschlo prakticky okamžite, musíte byť pri práci s ním trošku rýchly a presní. Hrot drží pevne. Zo stonky žihľavy som ošúpal vrchnú kôru a získal tenké vlákna. Z nich som uplietol tenučký špagát a hrot riadne omotal.
Tu skončila výroba pôvodnou technológiou indiánov spred kolumbovského obdobia (pamätáme si rok 1492). Ak ste nevedeli, tak pôvodným obyvateľom železo doniesli až Európania. Takisto aj kone. Mustangy sú v podstate zdivené už vyšľachtené kone, ktoré kolonizátorom ušli. Vo voľnej prírode nemali prirodzeného nepriateľa a preto sa ich populácia rýchlo zväčšila. Indiáni ich dokázali dokonale využiť.
Na druhý deň som už v pohodlí domova začal šíp zdobiť. Ako prvé som odmotal špagát z hrotu. Do rána vyschol a preto sa uvoľnil. Žiadny problém, znovu som ho previazal a tentokrát si pomohol sekundovým lepidlom. Na omotanie tela šípu som použil bavlnky a kožu. Aby som si aj pri nich uľahčil prácu, použil som disperzné lepidlo. Pri pierkach lep nebol nutný, stačil skrytý uzol.
Nejaký ten problém musí vždy nastať. Korálky sú veľké len 2 mm, pre moje oči a prsty sú naozaj malé. Navyše nie všetky majú rovnaký rozmer a vytvoriť nejaký vzor bolo pre mňa nemožné. Nakoniec som sa s nimi popasoval a takto to celé dopadlo.
Najväčšia radosť zo šípu ale nebola výroba. Tú mi spravila Tami, keď ho dostala. Vedela o ňom dopredu a aj to, že jej ho chcem darovať. Videla ho nedokončený na fotkách a napriek tomu bola prekvapená a šťastná.
Odporúčam každému niečo vytvoriť. Je jedno, čo to bude, lyžica, obrázok alebo len špagát zo žihľavy. Nielenže z toho budete mať radosť, ale zlepšíte si trpezlivosť, zručnosť a získate nové skúsenosti, ktoré vám neskôr uľahčia život. Navyše darček, ktorý vyrobíte vlastnými rukami, je určite cennejší ako kupovaná vec.