Voľný víkend a vyhliadka slnečného počasia. Tak toto nevyužiť by bolo asi viac ako hriech. Ide sa do lesa. A nech to stojí za to, spravím si obed. Nikde predsa nechutí lepšie ako v prírode.
Plán je jasný, polievočka vlastnej výroby z dehydrovanej zeleninky a pečené kura priamo na uhlíkoch. Po riadnej prechádzke som si našiel ideálne miesto kde to celé spácham. Zvuky lesa a pokoj, čo si viac človek môže priať. Vytváram malé ohnisko, tak akurát a ide sa na to. Základ dobrej kuchyne je rozložiť si všetko okolo seba, nech to má nejakú štábnu kultúru a ja pohodlie.
Ako to už býva (u mňa pomaly aj zvykom), človek popritom balení niečo zabudne. Samozrejme prídem na to vždy, až keď som na mieste. No a polievka bez lyžice to je celkom pasovačka. Chcete ju mať v sebe a nie na sebe. Môžete si síce pomôcť sŕkaním a nejakou paličkou posúvať slíže ako taký krab. Ale! Som predsa nejaký ten zálesák. Vyrobiť lyžicu? Žiadny problém. Požiadam kamoša a vybavené. Hmmm, tak toto dnes nepôjde, ono, som tu totižto sám. Nevadí. Nezúfať, nevzdať to a vyrobiť si ju. Je to taká malá výzva a ja ich mám rád.
Rýchlo som si spomenul, že kúsok spiatky po ceste som prechádzal okolo briez. Jedlo teda späť do batohu, všetko prikryť celtou. Nemám rád prekvapenia druhu, ako mi nejaký zvedavec s dobrým čuchom rozoberá tábor a jeho ľahká korisť mala byť môj obed. Vydal som sa k brezám a na zemi sa na mňa usmieval pekný suchý konár, tak 5 cm hrubý. Proste ideálny. Obďaleč bola dokonca lieska, proste vhodného dreva až až. Pílkou na Fixire som odrezal 20 cm kúsok. Nôž ma viac funkcií a využijem všetky jeho nástroje. Mám čo treba, a tak nasleduje návrat do tábora.
Čaj mal byť až po obede, ale zmena je predsa život. V lese sa nikdy na nič neviažte a neorganizujte čo, ako, kedy a presne na sekundu. Raz je to tak ako chceme a inokedy si zmeníme plán, lebo niektoré veci teraz nejdú. Hlavne pohodička a žiadny stres. Najprv teda konečne ten oheň. Keď sa rozhorel dal som postaviť na vodu. Po ceste som natrhal bylinky, pľúcnik, lístky z cesnačky a jahôd. Narezať na drobné kúsky a šupnúť do ešusu ešte so studenou vodou. Nechám to celé povariť na 5 min. a potom nejaký ten čas lúhovať. Tak do štvrť hodinky.
Prišiel čas na rezbárčinu. Nie som fanúšik sporku. Je to nejaký divný vynález a lyžica predsa musí byť hlboká ak sa chce človek poriadne najesť. No hej, ale ako urobiť správnu hĺbku keď „lyžičkár“ je doma? Je na to finta a funguje výborne.
Najprv som zľahka orezal celý drúčik. Svojou novou ceruzou z vŕbového konárika som si nakreslil, ako asi bude vyzerať. Prvú vyrábam jamku a keď je hotová, dokončujem celkový tvar. Špičkou noža vytváram pozdĺžne a priečne rezy, tesne k nakreslenému okraju.
Vytvorím tak malé štvorčeky, ktoré sa ľahko odlupujú. Takto sa dostávam hlbšie a hlbšie. Nie je to síce žiadna rýchlosť, ale veď nie som na pretekoch. Čím väčšia precíznosť, tým lepšie a navyše nôž je ostrá záležitosť. Držím ho ako ceruzku a dávam si riadny pozor. Priebežne zarezávam aj okraje a postupne dostávam tvar jamky. Keď som už hlbšie, používam na odstraňovanie dreva otvarak. Je menší, zahnutý a ide to s ním veľmi dobre. Po 10-tich minútach je jamka postačujúca, a tak spodok začisťujem šrobovákom do čo najlepšej roviny, koľko sa dá. Teraz už len poodrezávať zbytočné drevo. Spraviť príjemný tvar pre ruku a hrúbku okrajov jamky pre ústa. Všeho všudy 20 min. a lyžka je hotová. Nateraz mi jej tvar stačí a doma ju dokončím do pekna a vyhladím šmirgľom. Začínam teda variť a zvyšok príbehu asi viete ako skončil.
A aby som nezabudol, tak ešte jedna stará zálesácka finta, ako odložiť pokrievku z horúceho ešusu. Na konci lyžky som spravil jednoduchý zárez. Na fotografii dolu vidno ako ho použiť. Ak zbadáte u starého trampa na starej hliníkovej lyžičke háčik (len jednoducho ohnutý koniec), tak už budete vedieť, že to neslúži len na zavesenie. Samozrejme, vtedy musia byť na pokrievke z bokov ušká. Dobrú chuť.
