Názov článku je otázka, preto by mal patriť do inej časti stránky, ale mám potrebu sa trošku rozpísať o tejto téme, a tak je v kategórii Nezaradené. Na túto otázku som odpovedal už veľakrát a v podstate sa stále opakujem. Tentokrát to teda vysvetlím podrobnejšie, aj na príkladoch.
Tak na začiatok, odpoveď znie: „Nie, nebojím sa.“ Práve naopak, som vždy v lese rád a najčastejšie chodím sám. Samozrejme, ak sa chce niekto pridať, nikdy neodmietnem. Ono ukázať „civilizovaným“ ľuďom miesto, odkiaľ pochádzame, miesto, bez ktorého svet nebude existovať, jeho krásy a tajnosti, je pre mňa vždy poctou. Ešte sa mi nestalo, aby ktokoľvek nebol spokojný, keď sa poprechádzal po hore a neostal prekvapený nad informáciami, ktoré sa snažím zakaždým podať. Aby som neodbehol od témy, tak je super aspoň trochu zbaviť človeka strachu z neznámeho. Niekedy stačí ani neísť do hĺbky a len zľahka vysvetliť čo, kde, ako a verte, každému sa otvoria oči. Ľudia zistia, že hory nie sú také nebezpečné, ako sme si o nich vytvorili obraz a bohužiaľ, ako nám ho média vnucujú. Ak k tomu pridáte pohodu, prípadne nádherný výhľad (hmmm, všetky výhľady do krajiny sú nádherné), potom sa každý začne pozerať na prírodu inými očami a čiastočne sa zbaví strachu. Koniec koncov, táto stránka je aj na toto zameraná, na pochopenie samotných lesov, jej obyvateľov a všetkého, čo sa tam deje.
Ten strach… viete, máme ho v sebe všetci a ja takisto. Odpovedal som na otázku slovkom „nie“, ale až tak úplne to zase nie je pravda. U mňa je definícia rešpektu synonymom úcty a z časti aj strachu. Mám rešpekt pred lesom a všetkými jeho záludnosťami. Hory sú krásne, no môžu nás nemilo prekvapiť a to kedykoľvek. Ak budete úplne nepripravení, môžete sa dostať do problémov, nedajbože dôjde k zraneniu a dokonca až k smrti. Myslím, že byť pripravený na všetky situácie sa síce nedá, v každom prípade, poznanie zákonitostí lesa vám dokáže pomôcť vo veľa situáciách, aj v takých, ktoré ste predtým nezažili a v prvom momente vyzerajú nebezpečne. Áno viem, dobre sa mi hovorí, keď chodím po horách roky, ale je to tak, ako píšem. Ak budete mať znalosti, skúsenosti a širší rozhľad, dokážete vyriešiť veľké množstvo problémov sami, bez pomoci druhých. Táto veta nepatrí len pre život v lese. V každom prípade, toto je prvý dôvod, prečo sa nebojím a naopak, vychutnávam si každý jeden pobyt. Skúsenosti nás posúvajú ďalej a potom vieme v budúcnosti vyriešiť všetky nepríjemnosti. Tak, ako to bolo aj dnes.
Teraz, keď píšem tento článok, už sedím pri pivku a je pomerne neskoro večer. Cez deň sa toho stalo skutočne veľa a aj keď mi to chvíľami dalo riadne zabrať, túra sa vydarila a ja som rád, že som v tom lese bol a nikomu ani mne sa nič nestalo. Skôr, ako napíšem, čo sa udialo, prosím o ospravedlnenie zúčastnených. Neuvediem žiadne mená, miesto a ani bližšie údaje. Ide mi o to, poukázať na týchto dvoch prípadoch, ako sa to má a nemá robiť a prečo sa nebojím chodiť do lesa sám.
Pred tromi týždňami som dostal ponuku ísť s turistami na výstup na jeden „komerčný“ kopec, resp. dva. Celkom rád som to prijal a dúfal, že tam bude dovtedy kopa snehu. Prosby boli vypočuté a niekoľko dní predtým riadne nakydalo. Zase bola teplá a mokrá zima, preto som sa tešil. Prvotný plán bol užiť si sneh, trošku si dať do tela, uvariť si obed v lese a vyrobiť improvizované snežnice. Nakoniec to dopadlo trochu inak. Snežnice síce boli, ale využil som ich len na krátku vzdialenosť, k tomu toho snehu bolo nad moje sily a obed sa kvôli času nekonal. Išli sme autobusom a nie každý chcel ísť na turistiku. Mali sme tam aj bežkárov a moja dcéra Peťa si konečne išla zalyžovať v neďalekom lyžiarskom stredisku. Turisti vystúpili ako prví a keď sme na inom mieste vykladali bežkárov (čo som dopredu nevedel), v sekunde som sa rozhodol a vystúpil s nimi, chcel som ísť sám (teraz rozmýšľam, že som to asi plánoval od začiatku). Reku, dám si ľahkú túru, cca 6 km k tomu lyžiarskemu stredisku, kde sme sa mali všetci stretnúť pri autobuse. Pred odchodom, ešte doma, som pozeral mapu celého okolia a toto bola jedna z ciest, nad ktorou som uvažoval. Môžem úspešne povedať, že takýto záhul som nemal pekne dlho. Veď to poznáte, na mapách sú miesta, ktoré nie sú zakreslené správne. Vrstevnice klamali a v skutočnosti to bolo inak, ako som si myslel. Nejaký ten terénny zlom vás neodradí, ale sakramentské prevýšenie na celkom dlhom úseku, ktoré je na mape zakreslené zle, vás môže prekvapiť. Ako som písal, napadalo veľa snehu a od začiatku som sa brodil. Rýchlosť bola malá. Ten úsek mal byť akože „chodník“, ktorý aj keď na mape zakreslený bol, tak v skutočnosti nebol. Odkedy tam začal padať sneh, nikto tadiaľ pred mnou nešiel. Snehu bolo po pás a krížom krážom popadané stromy. Potreboval som vhodný materiál na výrobu snežníc a tak som sa spočiatku riadne brodil. Po dobrých pár stovkách metrov som sa zastavil. Bol som predsa v lese a skôr alebo neskôr to musí prísť. Spadnutý smrek ma zachránil. Všetko išlo podľa plánu, ale len ďalších približne 300 metrov. Množstvo padnutých stromov, obchádzanie bukových šľahúňov z nových stromčekov, ktorých tam bolo požehnane a sakramentský sklon svahu mi ich viac nedovolili použiť. Tak som sa zase brodil. Na druhú stranu, bol to krásny, ľuďmi málo dotknutý kus zeme. Zasnežené malé jaskyne a potok s vodopádom lahodili duši. Napriek tej makačke som sa cítil výborne. Ak vám napadlo to, čo mne, tak nie, nebol som sa do tých jaskýň pozerať. Mimo to, že tam bol poväčšine zlý prístup, nemal som chuť zobudiť nejakého maca. Stopy v snehu neboli žiadne a tak som mal istotu, že ak v nejakej tej diere je, tak bude najskôr spať. To ale neznamená, že sa chcem na neho pozrieť. Prešiel som tento úsek rýchlosťou slimáka a potom to prišlo! Dostal som sa na ďalšie miesto, kde mapa ukazovala stredne ťažký terén. Ale zase, ach jaj! Ani zďaleka sa to na tú kresbičku na mape nepodobalo. Obrovské prevýšenie, obtiažnosť najťažšia, sklon odhadom 45° a k tomu snehu po pás. Aj tak som to nevzdal a skúsil. S vervou som sa zahryzol do kopca a zabral asi ako nikdy. Snažil som sa hľadať najprijateľnejšiu cestu a chvíľu mi trvalo, kým som z toho konečne vytriezvel. Nedalo sa, nevládal som a v polovičke to vzdal. Bolo to nad moje sily. Aby som to upresnil, pravdepodobne by som to prešiel, ale neviem si predstaviť ako by som vyzeral na konci cesty. Navyše zranenie na takomto mieste je veľký problém. Kým by prišla pomoc, trvalo by to celé hodiny. Hrozil tam pád. Pod sneh nevidíte a častokrát mi noha ušla na popadaných konároch. Nepáčilo sa mi, silil som to zbytočne do mŕtva. Navyše som bol len niečo viac ako kilometer od cieľa, čo mi dávalo falošnú sebaistotu. Našťastie prišla tá správna chvíľa a zastavil som, uznal si prehru a sám sebe vynadal. Nemal som kondičku a keď som do toho išiel, ani rozum. Stiahol som sa dolu k ceste, čo viedla do lyžiarskeho strediska, čo mi zabralo ďalšiu hodinu. Tam som zdvihol palec na stop a po chvíli ma dvaja super chlapíci odviezli až k autobusu. Ďakujem, páni, za pomoc!
Viete, toto je jedna z vecí prečo sa nebojím ísť sám do lesa. Neriskujem a aj keď som to teraz trochu prehnal, tak som si včas uvedomil chybu. Nikdy neviete, čo vás v lese čaká a prílišné sebavedomie a preceňovanie sa, vám môže ublížiť. Ak by sa mi naozaj niečo stalo, mal by som pomerne malú šancu. Pomoc by som si síce zavolal, dokonca som bol blízko civilizácie, ale pokiaľ by ma niekto prišiel zachrániť, vzhľadom na miesto a terén, mohlo by byť neskoro. Horská služba bola ďaleko a v lyžiarskom stredisku nie sú na toto vybavení. Nakoniec som skončil tam, kde som chcel, aj keď trochu inou cestou, ale zdravý.
Lenže deň vtedy ani zďaleka nekončil. Presne opačná situácia sa stala v tú istú hodinu, približne 5 km od mňa. Chalanisko s celou partiou turistov vystúpili z autobusu ako prví. Už dávnejšie som zistil, že tí turisti sú zvláštni ľudia. Znalosti o horách minimálne, zato kondička športovca. Ja rozumiem, že niekto ide rýchlejšie a niekto zas pomalšie. Každý má svoje tempo, ale vždy sa snažte zostať všetci pokope a sami nikdy neopúšťajte skupinu. Môžete sa rozdeliť na viac menších skupín, to nie je problém, ale sami radšej nezostávajte a nikdy nikoho ani neopustite. Takže, náš chalan spolu s ďalšími dvomi po krátkej dobe zostali pozadu. Terén mali vzhľadom na sneh ťažký. Neviem do detailov, čo sa presne stalo, ale v polovičke túry skolaboval. Precenil svoje sily, nebol „vyšliapaný“ a nemal kondíciu. Navyše mal problém s pitným režimom, ktorý zohral veľkú rolu. Musíte piť aj v zime, minimálne 3 litre a pri námahe viac. Bez vody to nejde. Platí pravidlo a prosím držte sa ho. Menej ale často. Vodu si v zime dajte medzi náhradné oblečenie, aby tak rýchlo nevychladla a ak máte možnosť, najlepšie do termosky. Nemusí tam byť nutne čaj. Príliš studená voda vás rýchlo podchladí a preto sa sneh NIKDY neje. Nikdy! V každom prípade vodu nevynechajte. V zime nemáte tak intenzívny pocit smädu ako v lete a ľudia to podceňujú. Povedia vám, že je vyššia vlhkosť, a preto nie je nutné tak veľa piť. Toto som počul na vlastné uši. Preboha nieee, aj gekon v púšti a ľadový medveď v Arktíde pijú vodu a to sú oveľa lepšie prispôsobení prostrediu, ako ľudia! Musíte ju piť a pri fyzickej námahe, čo túra je, o to viac. Dehydratácia je nebezpečná vždy a v zime dvojnásobne.
Kým prišla Horská záchranná služba trvalo to celkom dlhý čas. Všetci traja boli v snehu približne 7 hodín, z toho 4 bez pohybu. Podchladenie je ďalšia zlá vec a od omrzlín nie je ďaleko. Nakoniec to všetko dopadlo dobre. Záchranári ich dali do poriadku a na saniach priviezli nášho „skolaboranta“ k autobusu na miesto, odkiaľ vyštartovali. Tam sme ich už všetci spoločne čakali. Tí dvaja, čo boli s ním, sa po svojich stiahli z kopca.
Chalan nebol vybehaný a silou mocou chcel cestu dokončiť. Terén bol ťažký a musel cítiť, že nevládze. Napriek tomu, možno z hanby a možno ani nechcel pokaziť zážitok z túry ostatným, pokračoval až do úplného vysilenia. Chyba bola krutá, ohrozil seba a aj druhých. Ja mu nič nevyčítam a nakoniec všetko dobre dopadlo, ale nabudúce to môže byť inak. Každý z nás vie, kedy sa začína prekonávať a ide cez hranicu svojich síl. Ak to zatlačíme z akéhokoľvek dôvodu do úzadia a pokračujeme, dôjde k problému. Zopakujem, nič nehroťte, za žiadnu cenu! Preto sa nebojím chodiť po lese sám.
Ľudia sa ma pýtajú, či sa nebojím medveďov. Nie, nebojím, ale mám k nim rešpekt, ako ku všetkému živému aj neživému. Každý jeden tvor, aj kliešť, či komár, je živá duša a spoločne zdieľame našu planétu. Musíme mať k sebe vzájomnú úctu. Ja viem, že kliešť potrebuje pre svoj život krv a teda hostiteľa. Kravičke je to asi jedno a možno ani nevie, že sa na ňu nejaký pricucol. My sme ľudia a môže na nás preniesť dokonca aj chorobu, ktorá nám znepríjemní život. Prečo sa ich mám báť, keď viem, že bylinky mi v tomto pomôžu? Ak kvet levandule odrhnete v správnu chvíľu ani jej to neublíži a kliešte vás nechajú na pokoji. Keď poznáme správanie zvierat a rastlín, dokážeme sa vyhnúť nepríjemnostiam. Medveď nie je zviera, ktoré nám chce ublížiť alebo nás zjesť (poznám takých čo si to naozaj myslia), nie sme pre neho potravou. On nechce mať s ľuďmi nič spoločné, ale ak ho ohrozíte, bude sa brániť. To je celé. Nerušte ho a nedajte mu dôvod na útok. On nevie, že mu nechcete ublížiť, keď sa k nemu dostanete blízko. Ak porušíte jeho bezpečnú zónu, zareaguje pudovo a impulzívne. Ak sa s ním stretnete, vždy vám dá najavo svoju nervozitu alebo strach. On sám sa vám bude snažiť vyhýbať. Ja viem, máme tu prípady napadnutia a blízkych stretnutí, ale treba sa pozrieť na okolnosti, prečo sa to stalo. Kto urobil chybu a prečo ich tu máme tak obrovské množstvo na takú malú krajinu ako je Slovensko? Prečo sú „akože“ premnožené? Nie je to sčasti spôsobené devastačným výrubom lesov alebo zákazom ich regulácie? Kam majú ísť, kde si majú hľadať potravu? Strácajú svoj životný priestor a berieme im ho my, ľudia. Preto sa medvede k nám približujú čoraz viac z vyšších polôh a dochádza k neželaným stretom. K tomu prvému historickému úmrtiu od napadnutia medveďom, z júna 2021, sa nebudem vyjadrovať. Je smutné, čo sa stalo, ale nie je už konečne čas začať robiť opatrenia? A začnime od seba, prosím. Rešpektujme les a jeho obyvateľov. Ten medveď tam žije. My sme už civilizovaní, žijeme v mestách a dedinách, o zvieratách už nevieme pomaly nič, nemáme pocit spolupatričnosti a ochotu rešpektovať ich. Kedysi to bolo inak a mali sme so zvieratami a lesmi priamy životný vzťah. Žili sme spolu s nimi a tolerovali sa. Dnes len berieme a všetko nám zrazu vadí, všetko sa nám musí prispôsobiť. Nesúhlasím a dôrazne hovorím, nie! Takto to nemá byť. Strach a naše ego z nás robí tých netolerantných.
Nebojím sa kliešťov, lebo viem, ako na nich, nebojím sa medveďov, lebo im nedávam dôvod na útok, nebojím sa zbierať lesné plody, pretože viem, ktoré sú jedlé a ktoré jedovaté, nebojím sa líščej pásomnice (ak neviete čo to je, na youtube sú videá, kde vás budú chlapíci s týmto strašiť), nebojím sa zranení, lebo sa nepreceňujem a viem, ako si pomôcť v núdzi, nebojím sa nepriazni počasia, lebo viem, čo robiť aj v snežnej fujavici. Nebojím sa byť v lese sám. Znalosti, pokoj v duši a rešpekt mi dávajú túto sebaistotu. V lese som totižto doma.