Každý z nás ju zažil. Partička ľudí si v dohodnutom čase vybehne niekam do lesa k ohnisku. Po príchode rozložia všetky potrebné inštrumenty. Doštička na krájanie nesmie chýbať. Pripraveným ražňom prebodnú špekáčik a narežú ho na oboch koncoch do kríža. Nastáva proces opaľovania. Najčastejšie z dvoch strán, sem tam aj chvíľkovým otáčaním. Popri tomto sa rozprávajú o všetkom možnom a výborne sa bavia. Po jedle nechýba pivko. Keď všetko skončí, upracú veci späť do batohu. Zodpovednejší ešte skontrolujú ohnisko a ostáva im len cesta domov.
A ja som jednoznačne ZA. Aj toto je stokrát lepšie ako zostať doma a voľno márniť pred televízorom, nedajbože s telefónom v ruke. V lese je vždy dobre. Nech tam ide človek z akéhokoľvek dôvodu. Či je to túra, pozorovanie zvierat alebo sa len tak prejsť a opiecť si s priateľmi safalátky.
Keď idem jesť do lesa, nikdy to nie je výpravná záležitosť. Kto ma pozná vie, že nie som ani veľký fanúšik špekáčikov. Ale sú dni kedy si raz za čas nejakú pripravím aj ja. Tak som sa rozhodol napísať tento článok a dúfam, že nebude na škodu. Je skôr pre tých menej skúsených. Ostatní si možno povedia, že som objavil Ameriku.
Každý človek je iný jedák. Niekto papá rád, niekto vôbec. Mne stačí jedna špekačka a kúsok slaninky. Nerád sa prejedám. Ak mám po výdatnom obede ešte šliapať kilometre, tak mi to s prepchatým bruchom nejde. Radšej menej ako viac.
Na začiatku si špekačku ošúpem. Črievko je totižto málokedy z prírodného materiálu (veď vieme z ktorého zvieraťa) a umelú hmotu nemám v láske. Navyše nerád bojujem s jedlom. Ten opečený obal mi pri hryzení vždy kazil pôžitok.
Safalátku neopekám v jednom kuse. Nakrájam ju na kolieska a spoločne so slaninou ich postupne napichujem na ražeň. Striedam koliesko špekačky a kúsok slaniny (tú krájam na tenké plátky.). Niekedy slanina nechce držať na mieste a tak ako posledné a prvé idú kolieska špekajdy. Medzi jednotlivými kúskami nechávam malú medzeru. Týmto skracujem čas prípravy, všetko sa rýchlejšie prepečie.
Zásada opekania je jasná. Vždy nad pahrebou a nikdy nie v priamom plameni. Ak ju strčíte do stredu ohňa, opečie sa len z vrchu a vo vnútri ostane surová. Alebo ju priamo spečiete do karcinogénna, pekne na čierno. Lenže nie vždy máme postačujúcu pahrebu. Potom opekajte nad plameňom, kúsok vyššie ako je jeho koniec. Starostlivo otáčajte, inak bude očadená. Je ešte jedna možnosť. Ak je veľký plameň, tak si ju dajte z boku. Arabi v stredoveku vedeli, čo robia. I keď tam by sa patrila ešte „odrazová plocha“, napr. väčší kameň.
Veľký oheň nie je pre mňa to pravé orechové. Mám rád menší, pretože má veľa výhod:
1. Menej paliva. Som už vo veku a nerád presúvam drevo z jedného miesta na druhé. Po daždi ho navyše musíte hľadať ak nechcete byť vyúdení. Nikdy vám všetky konáriky na prvý raz úplne nezhoria. Stane sa, že ich nezhorené časti padajú vedľa ohňa. Ak je malý, viete ich dať späť, pri veľkom ohni sa môžete nepríjemne popáliť.
2. Následné uhasenie. Toto môže byť problém. Hlavne v miestach kde nie je v blízkosti voda. Ak máte len menšiu nádobu, sťažka budete dvadsaťkrát chodiť s hrnčekom sem a tam stovky metrov. Navyše v suchom letnom počasí hrozí nebezpečenstvo požiaru od zle zahasených uhlíkov.
3. Nakoniec vždy keď odchádzam z akéhokoľvek miesta po sebe všetko upratujem. Snažím sa aby to tam vypadalo ako keby som tam ani nebol. Zvieratká síce neoklamem, tie rozpoznajú moju prítomnosť, ale aj doma predsa po sebe upratujeme. Tak nenechávajme po sebe neporiadok a správajme sa v lese ako slušní hostia. Preto čím menší oheň, tým lepšie.
Po opečení nevyberám špekačku z ražňa. Ostane napichnutá a ja si postupne vyťahujem jednotlivé opečené kúsky. Na začiatku celej operácie opačný koniec ražňa zrežem do hrotu a počas hostiny je zapichnutý vedľa mňa do zeme. Takto to robím s každým opečeným jedlom a mám vystarané o problém, kam si jedlo položiť. Ak som pomalý a posledné kúsky mi vychladnú, môžem ich následne poľahky zohriať.
Stane sa mi, že si zabudnem doniesť utierku, príp. dôjdu vreckovky. V lese jem hlavne rukami a tie sú po špekačke a slanine mastné. Hlina to rieši a tú ľahko umyjem čistou vodou.
Ono opekať sa dá doslova takmer všetko. Niektoré potraviny samozrejme nie, ale zelenina všetká. Chuť mrkvy sa vám síce nepodarí zmeniť, zato chytí jemný údený nádych. S hríbami je to trošku ťažšie. Napr. masliak má v sebe veľa vody. Nad ohňom vyschne a zostane gumený. Kuriatka sú naopak vynikajúce. Aj tak to podľa mňa chce pri hríboch vždy soľ. Poslednú spomeniem cibuľu. Neošúpanú ju napichnem na ražeň a dám na 20 minút nad oheň. V podstate rovnako ako špekačku. Zmäkne a má výbornú chuť..
Každý z nás má rôzne spôsoby varenia. Špekáčik raz začas nie je až tak zlá vec. Na záver jedna malá rada. Dajte si pozor na ihličnaté drevo. Oheň rozkladá živicu a niektoré látky, ktoré sa z nej dostanú do dymu a následne do špekačky, môžu niekomu spraviť ľahkú nepríjemnosť v bruchu. Radšej použite listnaté drevo ak to nemáte odskúšané.
A predsa ešte jedna stará zálesácka finta. Konáriky na oheň zbierajte priamo zo stromov. Samozrejme suché, tie čo nedopadli na zem a zachytili sa. Drevo rado do seba nasáva vodu a tej môže byť na zemi aj v parnom lete dosť. Kaziť si opekačku dymom z ohňa nepotrebuje nikto.