Niekedy sa nám stane, že preceníme svoje schopnosti. Z toho môže nastať celkom slušný problém. Ak sa ocitneme na mieste, odkiaľ máme ešte ďaleko k nášmu cieľu a cítime únavu alebo až vyčerpanie, je zle. Čo s tým?
Stalo sa to aj mne. Hlavne v začiatkoch som nedokázal odhadnúť, či na to mám alebo nie. Dával som si výzvy, dlhé a náročné trasy, ktoré sa nedali vždy dosiahnuť. Spravil som veľa chýb a možno aj riskoval zranenie. Dostal som sa do nepríjemných situácií a tak som začal hľadať spôsoby, ako ich prežiť bez ujmy a hlavne sa im vyhnúť.
V prvom rade ako prevencia platí: nič nehrotiť! Chodíme do lesa preto lebo nás to baví a nie na preteky. Ak niekto áno aj ten musí byť najprv pripravený. Nesnažte sa kráčať za každú cenu. Dôjsť len preto lebo som si to dnes vytýčil. Párkrát som sa vrátil v polovičke trasy. Vyhodnotil svoje sily a uznal „porážku“ resp. nepripravenosť. Nie je to hanba. Vrátil som sa dokonca aj preto, lebo ísť po tme v zlom teréne, aj keď som ho poznal (a možno práve preto) som považoval za riziko. Zase tu hrala rolu nepripravenosť, trasu som zle načasoval. A tú baterku už nosím poctivo v batohu.
Stalo sa mi, že som nemal možnosť návratu a únava sa ozvala príliš skoro. Predo mnou bolo ešte dobrých pár kilometrov. Musel som sa nejako dostať do cieľa, ale čo s tým keď som nevládal? Začal som si teda plánovať krátke úseky a následné prestávky. Dopredu som si určil cieľ koľko prejdem (či už vzdialenostne alebo podľa času). Snažil som sa vždy tento plán dodržať a takto som postupne prekonal zostávajúcu cestu. Keď to nešlo (napr. v rámci síl a ťažkého terénu), tak som plán zmenil. Úseky boli kratšie a prestávok bolo viac. Dodržiaval som aj čas a nepredlžoval ich. Ide o to aby ste nabrali sily na ďalší úsek a nevytuhli. Proste si poviete napr. 5 minút a bez kompromisu ich dodržte. Nejde len o svaly. Mozog vám pri únave rýchlo zlenivie a vôľa dokončiť cestu sa môže vytratiť. Viete si predstaviť, keď sa ľudia „opustia“, ako to vypadá? Psychicky nie sú schopní ničoho, prestanú rozmýšľať a vôľa pokračovať v čomkoľvek zmizne. V lese a vo veľmi zlom počasí to môže mať až smrtiace následky. Počul som o prípade troch mládencov, ktorí sa v zime vo fujavici rozdelili. Jeden sa stratil a na druhý deň ho našli mŕtveho. Musel byť v zlom psychickom stave, keďže v batohu mal výbavu na spanie v snehu a nepoužil ju. Vždy sa snažte udržať si chladnú hlavu. Ak ste psychicky vyčerpaní, nahnevaní alebo v strese budete robiť chyby.
Je super, keď vidíte, ako cesta ubúda. Upokojuje vás to, čo je veľmi dôležité. Človek v jednom kuse rozmýšľa, a preto ani v duchu si nebudeme hovoriť slovká „ešte“ alebo „nevládzem“. To viete aj bez toho, tak načo si to pripomínať. Práve opačne „už len“ alebo „celkom rýchlo som to dal“ a pod. Povzbudiť sa. Nemá vás kto ak ste sami, nikto vás nepodrží, len vy si dokážete pomôcť. Verte hlava je oveľa labilnejšia ako vaše telo, ale cvikom sa dá zdokonaliť aj psychická odolnosť. Dokážete neuveriteľné veci ak ste psychicky silní. Špeciálne jednotky pri príjimačkách doslova ničia adeptov. Dávajú im zabrať niekoľko dní v kuse. Deň, noc, minimum spánku a jedla. Je to nastavené tak, aby boli adepti fyzicky úplne vyčerpaní. Siahnu si až na dno. Lenže to nie je zmyslom. Oni vedia, že nikto na svete nevydrží ten nápor. Ide im predovšetkým o psychiku. O vôľu dokončiť prijímací kurz. Najslabší to nevydržia a odchádzajú priebežne. Zostanú len tí s najsilnejšou vôľou. My, ale nie sme Specnaz ani SAS. Sme ľudia, čo si užívajú pobyt v prírode. Ľudia čo sa tam budú neustále vracať. Preto nás nemôže nič odradiť, ani nejaký trebárs kondičný problém, či zranenie. Kedykoľvek si môžeme oddýchnuť a nabrať sily na dokončenie cesty.
Jednou z pomôcok ako prekonať takéto útrapy, ktorú používam je počítanie krokov. Popritom prerátavam podľa ich počtu vzdialenosť a tým si zamestnávam mozog. Prestanem myslieť na cestu a sústredím sa len na počítanie. Takto sa dokážem držať svojho plánu a cesta mi rýchlo ubieha. Toto je moja finta, no zamestnať hlavu sa dá aj inak, spievaním, pískaním a pod. Ak ste fanúšikom orieškov, tyčiniek alebo slnečnicových semiačok, máte ďalší návod ako si spríjemniť namáhavý pochod. Hroznový cukor alebo jabĺčko. To všetko nám dáva energiu a nielen fyzickú. Napríklad ja si nosievam svoj „kávový set“ a vždy trochu kávy navyše. Viem, že ma vzpruží na ďalšiu hodinu, dve, ale hlavne ma upokojí a na chvíľu zbaví trápenia.
Posledná vec, o ktorej sa zmienim je eufória. Je to jedna z najnebezpečnejších vecí, ktorá sa vám pri namáhavom pochode môže stať. Ak zrazu pri skutočne riadnej únave a upadajúcej psychike z ničoho nič chytíte „druhý dych“ a z toho pocit šťastia, je pravdepodobné, že váš mozog začal vytvárať endorfíny. Je to preto, aby ste sa dostali do stavu pohodlia až radosti. Ak to nerozpoznáte a rýchlo nezastavíte (samozrejme svojou vôľou, ako ináč), tak po skončení tohto “umelého šťastia“ (cca 15 – 20 min. u každého inak) dôjdete k totálnemu vyčerpaniu. Tento stav predznamenáva fyzický kolaps a telo vám dáva poslednú šancu dostať sa do bezpečia. Vaša psychika po tomto dostane ešte viac zabrať a dokonca môže prísť hnev, čo nikto nechce. Ja sa eufórii bránim. Nechcem mať umelo vytvorený stav radosti. Myslím, že pocit šťastia má byť prirodzený, a má vychádzať z duše, nie z hlavy. Ak mi takýto stav nabieha, okamžite si dávam prestávku, aj keby to malo byť v strede kopca. Po chvíli to samé prejde a ja mám čas prehodnotiť sily a prípadnú zmenu plánu.
Vždy je lepšie si cestu riadne naplánovať, jej vzdialenosť a čas. Naučte sa čítať mapu, vrstevnice, premeriavať vzdialenosti, orientáciu a všetko ostatné. Získavajte informácie od ľudí a aj z internetových stránok o mieste kam sa chystáte. Sčasti budete mať prehľad do čoho pôjdete.
Držte sa svojich schopností a nepreceňujte sa. Falošná istota (….veď toto dám….) vás môže priviesť do úplne zbytočných problémov. Určite je dobré byť pripravený dopredu ako prekvapený na mieste. Neznámy terén nás môže riadne preveriť a preto nikdy nič neriskujte.