V tomto článku vám chcem priblížiť huby úplne inak, ako ich poznáte. Až pomerne nedávno ich biológovia prestali radiť medzi rastliny. Majú s nimi pramálo spoločné. Sú to samostatné organizmy a takto by sme ich mali vnímať. Dnes je mykológia v rozmachu a poznatky, ku ktorým sme dospeli, sú neuveriteľné.
Slovensko je nádherná krajina a kadekto nám ju závidí. Každý rok sa u nás nájde nový nepopísaný druh huby. Aj v tomto sme vo svete jedineční. Na Zemi je doposiaľ objavených približne 6 % z celkového počtu predpokladaných druhov a ten najnižší odhad (tu sa vedci z celého sveta zase nezhodujú) je 2 milióny druhov. Inými slovami, huby sú doslova všade. Aj v tomto momente ich máte na sebe, vo vnútri svojho tela a svojom okolí. Pomáhajú nám, ale môžu aj škodiť.
Začneme asi tými najdôležitejšími pre civilizáciu. Vďaka hubám (patria k nim aj plesne) svet začal rozpoznávať antibiotiká. Prvým bol penicilín. Množstvo z nich už síce nemá s plesňami nič spoločné, ale náhodný objav pána Fleminga bol prelomom ľudstva v medicíne. Kvasinky sú takisto huby a sú veľmi dôležité pre život, napr. bez nich by pivo a chlieb veru neboli.
Sú aj ďalšie huby pre nás zdraviu prospešné, hlavne na imunitu. Hliva ustricová samozrejme nie je pleseň, ale obsahuje látky, ktoré napomáhajú znižovať cholesterol a cukor v krvi, ktoré vo väčšom množstve ubližujú kardiovaskulárnemu systému. V malom množstve obsahuje aj tuky, ktoré sú takisto pre človeka dôležité. V Číne bola kedysi dávno platidlom a dodnes je veľmi cenená. Ďalšou z takýchto húb je napr. trúdnikovec pestrý, u nás považovaný za drevokaznú hubu. Je dokázané, že pomocou neho sa ľudia priamo vyliečili z rakoviny. Niektoré plesnivé syry nám môžu skutočne predĺžiť život. Penicillium roqueforti sa nachádza v mnohých syroch a predpokladá sa, že práve vďaka nim majú Francúzi tak nízku úmrtnosť na srdcové ochorenia.
Sú, ale aj také, čo sú naopak pre nás nebezpečné. Taká muchotrávka zelená je považovaná za najjedovatejší hríb na svete. Ľudia, čo sa ňou otrávili a našťastie prežili vravia, že je veľmi chutná. Iné zas dokážu poškodiť celú úrodu, napríklad z rodu Pythium a Rhizoctonia.
Ľudstvo v minulosti dokázalo využiť hríby aj inak, ako len na jedenie, či liečenie. Zaujímavý je hnojník atramentový. Je to krásny hríb a keď je mladý, je jedlý. Dospelý vám určite chutiť nebude a v kombinácii s alkoholom sa môže človek zľahka priotráviť, čo platí aj pri iných druhoch. Ak ho vložíte do pohára (odporúčam dobre uzavrieť) rozpadne sa po pár týždňoch na zapáchajúcu tekutinu. Tá je čiernej farby a v stredoveku ju používali ako atrament. Odtiaľ jeho názov. Práchnovec kopytovitý naši predkovia upravili a vyrábali z neho klobúky a tiež používali (niekto aj dnes) na zapaľovanie ohňa pomocou kresadla.
Huby majú skutočne rôzne využitie. Napríklad FUNGAR je ambiciózny projekt. Architekti sa snažia vytvoriť dom z húb, ktorý v podstate sám vyrastie. Je ťažko povedať dopredu, nakoľko je toto nutné a či pri extrémne umelom rozmnožení niektorých druhov nedôjde k nerovnováhe a poškodeniu ekosystémov. Dokonca vedci pracujú na ich použití ako náhradu za textílie alebo senzory na teplo či svetlo.
Huby nám vedia pomôcť aj v tom, čo sme celkovo ako ľudstvo pokazili. Dokážu rozkladať odpad, a aj plasty, či ropné oleje. Predpokladané množstvo odpadkov na svete je okolo 10 miliárd ton. Tu sa trošku pozastavím. Jednorazové obaly tvoria približne 40 % celkového odpadu. Je to veľké číslo. Ak si kúpite 100 g salámy v plaste, vedzte, že tento nikdy nebude recyklovaný. O igelitových vrecúškach ani nehovoriac. Idú rovno na skládku. Aj keď ľudstvo pracuje na spôsoboch spracovania odpadu, nestíhame sa ho zbaviť. Naopak vytvárame ho neustále viac a viac. Huby sú jedna z alternatív, ale to nestačí. Rozumnejšie je úplne a okamžite sa zbaviť jednorazových plastových obalov a celkovo začať ropné produkty nahrádzať tradičnými prírodnými materiálmi. Je fajn, že triedite odpad, ale vedzte, že sa z neho recykluje najviac 9 %, takže týmto vôbec nepomáhate prírode. Napr. PET fľaša sa dá recyklovať len dvakrát, potom ide na smetisko. Navyše vy odpad síce vytriedite a časť z neho sa spracuje, ale okamžite kúpou vecí vytvárate nový a tým ho na skládkach násobíte. Moja rada znie, skúste prestať kupovať v prvom rade veci, ktoré sa pokazia za krátku chvíľu, alebo ich použijete len párkrát. V druhom rade obmedzte kúpu potravín v jednorazových obaloch. Je to na zamyslenie, ale pokračujme v rozprávaní o hubách.
Nespomenúť lišajníky by bol hriech. Podľa vykopávok sú na Zemi už 400 000 rokov. Vieme, že sa skladajú z huby a riasy. Podvojná teória o pánovi a sluhovi je dnes už dávno zabudnutá. Nikto neovláda nikoho, oni totižto navzájom spolupracujú. Musia. Zjednodušene môžeme povedať, že riasa dáva vďaka fotosyntéze hube cukor a na oplátku huba zas riase živiny. Takže symbióza, spolupráca, nie ovládanie jeden druhého. Lišajníky sú, ale oveľa zložitejšie organizmy ako nás učili v škole. Niekedy sa pridajú aj ďalší spoluhráči, napr. mikroorganizmy. Tie môžu mať v sebe vírusy a môže ich byť aj viac druhov spolu. Dokonca boli objavené lišajníky, kde sa nachádzali aj kvasinky. Takže dva odlišné druhy húb si pomáhajú. Ak by sme sa pokúsili o všetky kombinácie dôjdeme k miliónom odlišných symbióz. Pravdepodobne každá piata huba je, alebo bola lišajníkom. Stále vznikajú nové spoločenstvá a niektoré zase zanikajú. Huba sa jednoducho osamostatní a nájde iný zdroj potravy. Ale niektoré zase bez spolupráce s riasami nedokážu existovať.
Neuveriteľná odolnosť radí lyšajníky na prvé miesto medzi extrémofily. Vydržia 12000 krát vyššie radiačné žiarenie ako je smrteľná dávka pre človeka. Prežili niekoľko dní vo voľnom vesmíre a vo výdrži predbehli Pomalky (o nich vytvorím samostatný článok). Zvládnu teplotný rozdiel 240 stupňov meniaci sa počas 24 hodín. Dokonca prežili teplotu –195 °C.
Dokážu doslova zjesť kameň. Rozložia ho a berú si z neho minerály. Na Veľkonočných ostrovoch s takýmito lišajníkmi majú problém. Niektoré druhy dokonca ani nepotrebujú zem. Proste si lietajú a keď dopadnú, počkajú a doslova idú tam, kde ich vietor zaveje.
Majú rôzne farby a ak uvidíte žltú kôru na strome, tak to je pravdepodobne diskovník múrový. Ako ináč, samozrejme považovaný za škodcu.
Najväčší organizmus na svete sa nachádza v Oregone a sú to václavky. Je to rozsiahla sieť s jedným koreňovým systémom. Veľkosť má desiatky štvorcových kilometrov a váhu niekoľko 100 kg. Vek určili na 2000 a viac rokov.
To, čo zbierame a jeme, je v podstate plod huby. Jej telo a mozog sa nachádzajú pod zemou. Nazývame ho podhubie. Zberom teda hubu nepoškodzujeme, ale aj tu platí, že všetkého veľa škodí. Ak hríb nestihne dorásť, nevypustí výtrusy, z ktorých vzniká prvotné podhubie. To je dôležité na vznik nového organizmu. Preto aj nadmerný zber spomaľuje rozmnožovanie.
Ťažba dreva je ďalšia hrozivá vec. Pôda je pod vyrúbaným lesom doslova zdevastovaná a všetky živé systémy sú poškodené. Následky sú vždy smrtiace. Pravda je taká, že bez húb by bolo všetko úplne inak. Ani lesy by bez nich neboli. Korene majú priamo prepojené so stromami a navzájom si pomáhajú.
Je ešte veľa čo povedať, ale ak sa chcete dozvedieť viac, odporúčam knihu „Propletený život, jak houby utvářejí svět, mění naši mysl a ovlivňují budoucnost.“ od Merlina Sheldrakea. Časť informácií som čerpal z nej a vrelo ju každému odporúčam.
Verím, že po tomto článku sa na huby začneme všetci pozerať inak. Sme im vďační za život na našej planéte a to, ako dnes vyzerá. Bez nich by sme neexistovali a ani neprežili.